Ako si pracujem ja? je rubrika o inšpiratívnych a cieľavedomých ľudoch. V rámci nej nám umožňujú nazrieť pod pokrievku svojho pracovného dňa a zdieľajú svoj pohľad na time management a zdravú produktivitu. Naposledy sme sa rozprávali s podnikateľkou, koučkou, mentorkou, mamou, manželkou a celkovo akčnou ženou Luciou Serugovou.
Tentokrát nám svoj drahocenný čas venoval Michal Meško, CEO najväčšieho slovenského kníhkupectva Martinus, „otec“ prvého slovenského e-shopu s knihami, úspešný podnikateľ, tvorič, detailista, manžel a otec.
Čo sa v texte dočítate? Že plný kalendár nie je znakom efektivity, že byť produktívny a byť zaneprázdnený nie je to isté a taktiež sa dozviete, prečo mi Michal odmietol odpovedať na niektoré otázky (a prečo je to úplne v pohode 🤜🤛 ).
Aký máte vzťah k time managementu, čo pre vás znamená?
Taký zmiešaný.
Na jednej strane ho považujem za veľmi užitočný nástroj, ktorý dokáže človeku pomôcť cítiť sa viac v pohode. Vie to byť skvelý pocit, že: “Aha, bolo to celé bez stresu, stihol som to tak, ako som to potreboval a teraz si môžem, v úvodzovkách, vyložiť nohy.”
Na druhej strane ale poviem, že sú momenty, kedy ma zväzuje. Kedy je to také: “Ach, teraz musím ešte toto urobiť a ešte toto, ale ja by som teraz chcel len tak byť.” Alebo keď neviem presne odhadnúť, koľko bude nejaká úloha trvať.
Často hlavne tie kreatívne veci zvyknem robiť tak, že až prokrastinujem, odkladám ich a naozaj často sa potom stane, že keď sa už k tomu “doklepem”, tak za 15 minút mám hotovo. Ale v hlave mala tá úloha monštruózne rozmery.
Druhý problém, ktorý s time managementom zvyknem mať je, že nie vždy dokáže človek naplánovať to, v akom bude rozpoložení. Opäť sme pri tých napríklad kreatívnych a hĺbavejších veciach.
Je teda super, že človek si to naplánuje, ale to zapálenie môže prísť úplne inokedy.
Preto mám taký zmiešaný vzťah k time managementu – je to dobrý sluha, ale zlý pán.
Používate pri plánovaní či time managemente konkrétne nástroje či appky?
Používam dlhé, dlhé roky kalendár na plánovanie stretnutí a celkovo vecí, ktoré majú nejaký konkrétny čas. Používam ho celkom intenzívne, zdieľaný medzi rôznymi zariadeniami.
Zároveň používam to-do aplikáciu Things, už od nepamäti. Je to taký môj single source of truth, tam si zbieram všetky vstupy a nápady, ale aj úlohy.
Ja teda fungujem modelom, pri ktorom si úlohy nezvyknem plánovať do kalendára. Tam dávam len veci, ktoré majú minimálne dvoch účastníkov, z ktorých jeden som ja.
Veci, ktoré robím akoby sám, som si niekedy skúšal naplánovať aj do toho kalendára, ale ako som spomínal už úvode, začalo to byť pre mňa príliš zväzujúce – dopredu to tam mať nalinkované a nálada bola na niečo úplne iné.
Appka mi zároveň funguje ako úžasný nástroj na to, ako to “dostať z hlavy”. A kým sa mi to v appke nezobrazí, tak hlava má naozaj slobodu. Nemusím sa tým pádom trápiť niečím, čo bude aktuálne až o tri týždne.
Čo pero a papier, prípadne diár?
Páči sa mi to ako romantická predstava.
Používam zápisníky, hlavne keď si robím pre seba zápisky, alebo na nejakých konferenciách, či pri učení sa.
Pre mňa však v efektivite mobil mnohonásobne prevyšuje papier, keďže ho mám vždy so sebou.
Mám rád pri sebe čo najmenej vecí. Ešte keby sa dalo mať občiansky preukaz v mobile, už by to bolo dokonalé, lebo platobné karty tam už vedia byť. Tým pádom mi stačí ten mobil a nedostávam sa do situácií, že teraz by som si niečo chcel zapísať, ale nemám kam.
A systém, že niečo si zapíšem do mobilu a potom to ešte ručne niekde prepíšem považujem za extrémne neefektívny.
Čo považujete za najväčší mýtus o time managemente?
Neviem, či odpoviem priamo na túto otázku, ale tak zo šírky, čo mi napadlo, je mýtus produktivity.
Že stačí si to naplánovať a vtedy budem produktívny. A že tá neproduktivita je v tom, že si to nenaplánujem.
Lebo ja môžem mať nádherne naplánovaný deň, ale stane sa, že “dnes to skrátka nejde”. A celé sa mi to rozsype. Potom, paradoxne, ten pôvodne rozplánovaný deň umocní stres.
Opäť sme teda pri tom, že dobrý sluha, ale zlý pán.
Teda ten mýtus možno znie, že: “Keď si to upracem všetko do kalendára, všetko sa tým vyrieši, prestanem prokrastinovať…”.
Napísať si to tam, je v skutočnosti tá jednoduchšia časť toho celého. Vie pomôcť, ale rozplánovaný deň od rána do večera ešte vôbec nemusí znamenať, že je niekto produktívny, alebo efektívny.
Čo robíte vtedy, keď máte “deň blbec”?
Využívam kúzelnú funkciu aplikácie – preplánovať na iný deň. Ak je to možné.
Dnes mám podobný deň, keď tu pozerám na obrazovku a mám tam 30 úloh, čo je pre mňa nadštandardne veľa. V dobrý deň ich tam mám medzi 10 a 20.
Pri pohľade na úlohy a na zostávajúci čas si ich budem musieť prejsť jednu po druhej a pýtať sa, či práve toto musím určite dnes urobiť. Zostane mi ich tam pravdepodobne 5 až 10, z ktorých väčšinu urobím a možno si pri jednej-dvoch ešte večer poviem, že ani toto som vlastne nemusel dnes.
Sú také dni, kedy ten zoznam úloh dokážem “vyčistiť” ako vojak a sú také dni, kedy sa na seba snažím byť láskavý.
A keď je niečo nevyhnutné urobiť, aký máte “štartér” pre motiváciu?
Keď je niečo potrebné urobiť, tak to urobím, najmä keď to má deadline.
Nemám rád ten pocit, keď sa niekomu musím ospravedlňovať za to, že som niečo poslal neskoro.
Do tohto sa snažím ísť veľmi preventívne. Čiže keď takéto veci riešim s ľuďmi, tak poviem: “V poriadku, urobím to, ale k tomuto sa dostanem o týždeň. Je to OK?”. A 9 z 10 odpovedí je ”Jasné, je to OK.”
Tým pádom už preventívne zmenším na seba tlak.
Ak to takto proaktívne nejde, ja to už nejako dám. Proste “zjem tú žabu” a ideme ďalej. No big deal.
Za tie roky si už v niečom viem tú prácu nastaviť a teda veľmi zriedkavo sa mi stáva, že “Ježiš, to ako sa stalo, že dnes mám urobiť 50 úloh.” Človek to skrátka musí vidieť, že taký deň príde, že predtým prekladal úlohy a zatváral oči.
Čiže aj keď mám náročnejší deň, tak to nie je o tom, že všetko presuniem. Lebo viem, že zajtra ma potom čaká to isté.
Všetci máme pracovné zlozvyky. Ktorý považujete za svoj najvypuklejší?
Práve asi to, že sa zacyklím nad tým, ktoré úlohy, kedy, ako… a vkuse ich prechádzam miesto toho, že by jednoducho stačilo sadnúť si a aspoň dve z nich urobiť.
Tá pasca, busy vs. productive, je pre mňa dlhé roky známa. Snažím sa s ňou pracovať, ale napriek tomu v tom nie som 100%-ný. Napriek tomu, že sa pravidelne sám seba pýtam: “Are you busy, or are you productive?”, tak sa sem-tam stane, že sa pošmyknem. Oveľa menej ako kedysi, ale stane sa – je to proste cesta.
Učím sa to robiť stále lepšie. Snažím sa nevyvíjať na seba tlak, že teraz s tým tresnem a “Od zajtra sa mi to už nestane!”., lebo viem, že sa mi to stane ešte stokrát.
Bez čoho si neviete predstaviť pracovný deň?
To je veľmi zoširoka položená otázka.
Ono, ja nemám úplne, že bežný pracovný deň. Nejaké tie rutiny – že kontrola mailov, kontrola úloh a aplikácie – tam sú. Ale mám aj také “pracovné” dni, že si napríklad niečo čítam, lebo som si to naplánoval. Vtedy ani appku neotváram, lebo viem, že tam nič nebude.
Alebo taká káva – áno, mám ju rád, ale nie je to tak, že môj pracovný deň musí začať kávou.
Celkovo v živote nemám veľa rutín a fakt asi nemám niečo také, že ak to cez pracovný deň nebudem mať, tak “to nedám”.
Aký “najproduktívnejší lifehack” by ste niekomu odporučli?
Nie, nie, nebudem odpovedať na otázky typu “jedna rada” a podobne. Nemám to takto usporiadané, že prioritu a hierarchiu vecí, že čo je NAJ, čo mi NAJlepšie funguje, na čom to celé stojí.
Tieto otázky mi prídu často tak, že sa snažia veľmi zjednodušovať a idú po povrchu.
Neodpoviem teda na tieto otázky o “jednej veci”, lebo ona nie je jedna.
Čo by ste odporučili Michalovi Meškovi spred 20-ich rokov? Čo by ste urobili ináč?
Prekvapím vás, keď vám odpoviem podobne ako na predchádzajúcu otázku? (smiech)
V princípe nič. Otázka, ktorú dostávam relatívne často a vždy na ňu odpovedám rovnako, že nič. Lebo tie skúsenosti, ktoré mám teraz, mám práve vďaka tomu, že som tie veci urobil tak, ako som ich urobil.
Každé dobré rozhodnutie, aj každá chyba mi dali skúsenosti.
Čo si predstavíte pod pojmom zdravá produktivita?
Ako prvé mi na um príde slovo páka. Koncept páky.
Uvedomovať si, že nie všetky úlohy sú si rovné. Zdravá produktivita je pre mňa aj o tom, niektoré veci neurobiť. Pretože neurobiť ich môže nakoniec byť produktívnejšie rozhodnutie, než ich urobiť a stráviť nimi čas.
Niekedy tú polhodinu oddychovať, alebo ísť na bicykel, alebo čokoľvek, mi v skutočnosti pomohlo urobiť dôležitejšiu vec.
Občas spadnem do tej pasce a robím jednu vec za druhou a urobím ich napríklad aj desať. Ale potom príde tá dôležitá – napríklad niečo vymýšľame, niečo kreatívne – a keby som pri nej bol viac oddýchnutý, mohol by som ju urobiť lepšie, posunúť ju viac.
Tých desať úloh nebolo zbytočných, ale kebyže som radšej oddýchnutý na tú veľkú, tak to má oveľa väčší dopad.
Okrem toho, že podnikáte a ste CEO Martinusu, ste zároveň aj manželom a otcom. Aký máte vzťah k často skloňovanej work-life balance?
Ja si myslím, že slovo balance je veľmi správne. Work a life mi prídu také, že stále je to jeden life, nie je to také, že teraz mám dva životy.
Špeciálne pri podnikaní – to nie je tak, že ja som od 9 do 5 podnikateľ a potom sa vypnem. Je to podobné, ako keď je človek zamilovaný, dá sa povedať, že je zamilovaný od do?
Keď robíte prácu, ktorá vás baví a napĺňa, tak niekedy vám aj o desiatej večer napadne nejaká myšlienka, či príbeh. Pracujete vtedy? Alebo to robíte vo voľnom čase?
Preto nemám veľmi rád to, že work-life balance, ale celkovo hľadať ten balance v tých oblastiach a témach, kde sa človek pohybuje. To pokorné uvedomenie si, že nedá sa mať všetko naraz.
Vždy je to trade-off a nedá sa to všetko. Nedá sa dať aj robote maximum, aj rodine, aj popritom natrénovať na ironmana a ešte byť aj každý večer vonku s kamarátmi na pive.
To bola taká tá teória štyroch horákov – nemôžu ísť všetky naraz. Viete dať prioritu dvom, ale tie ďalšie dva sú potom v úzadí. Alebo vedia ísť všetky na čiastočný výkon. Alebo jeden úplne na maximum, pri ostatných sa však musíte zmieriť s tým, že sú vypnuté.
Balans sám o sebe je extrémne aktívna vec. To nie je pasívne, že teraz som dosiahol balans a hotovo. Dosiahli ste ho na jeden moment a o sekundu už môže byť úplne inde. Je to o neustále aktívnom hľadaní toho balansu v čase.
Ak mám nejaký náročnejší projekt, tak teraz budem mesiac potrebovať intenzívnejšie pracovať a do pozadia musí ísť niektorá z tých ostatných vecí. Ale vnútorne viem, že takto nechcem teraz fungovať X mesiacov, lebo by mi chýbala tá vnútorná rovnováha.
Je chiméra myslieť si, že sa dá všetko.
Kedy u vás došlo k uvedomeniu si, že to tak je?
Mal som tú výhodu, že pracovať som začal relatívne skoro. Tie workoholické obdobia flowu a všetkého som si teda vyčerpal už na strednej a vysokej škole.
Našťastie som začal včasne pocitovať, čo to dokáže robiť napríklad s telom. A povedal som si, že: “Ojoj, nechcem aby ma v sedemnástich bolela krčná chrbtica každý deň. To nie je normálne, lebo čo potom bude v 50-ke?”.
Čiže prišlo také to postupné uvedomovanie si. Nuž a potom, samozrejme, deti. To je oblasť, ktorá vám to všetko prirodzene vyrieši.
Môžete sa to tam snažiť hocijako balansovať, ale keď dieťa v noci plače a treba ho nosiť, tak bude plakať, až kým ho nezačnete nosiť.
To neobídete.
Martinus funguje v dvoch svetoch – analógovom, ako kamenné kníhkupectvo a digitálnom, formou e-shopu. Ťahá vás to k niečomu viac?
Mňa to ťahá ku knihám.
A či to je kamenné kníhkupectvo, e-shop, alebo kaviarne a podobne, to sú všetko prejavy toho istého. V rôznych momentoch dokážu čitateľovi najlepšie slúžiť.
Ak zákazník potrebuje či chce nejakú knihu, je to stále ten istý čitateľ, ten istý zákazník. Nerozlišuje, či je internetový zákazník, či “kamenný”. Tieto dva svety sú teda nástroje na vyriešenie rôznych potrieb v rôznych momentoch, ale pre toho istého človeka.
Čo aktuálne čítate, pozeráte či počúvate?
Akurát včera som dočítal knihu Ako naozaj funguje svet? od Václava Smila. Za mňa také 4 z 5 hviezdičiek, celkom zaujímavý pohľad na mnohé súčasné témy.
Rád mixujem beletriu a odborné, či biznisové knihy. Z beletrie mám aktuálne rozčítanú sériu Nadácia (autor Isaac Asimov), piaty diel.
Podcastov až tak veľa nepočúvam. Je ich tak veľa, že sa v nich ťažko orientujem a zároveň nemám veľa príležitostí pravidelne počúvať.
Keď som kedysi kočíkoval, vtedy to bolo super. Akurát vtedy podcasty až tak veľmi nešli, čiže vtedy som počúval skôr audioknihy. To bol fajn spôsob, ako “čítať knihy ušami”.
Nechcem povedať, že podcastom som neprišiel na chuť, lebo z času na čas ma nejaký vždy zaujme – napríklad Huberman Lab, alebo podcasty s Mišom Trubanom. Alebo vtedy, keď mi niekto odporučí konkrétny diel, alebo konkrétnu vec.
Čo považujete za pracovné výzvy, ktoré nás čakajú?
Myslím si, že to je veľmi akútna otázka.
Pracovný svet sa vyvíja neustále. Ale za tie posledné dva-tri roky nastal extrémny posun. Napríklad v prehodnotení starých právd.
Zažili sme to čiastočne aj my v Martinuse. Na hybridnú prácu sme boli zvyknutí čiastočne aj predtým. To, že každá pozícia, kde sa to len trochu dalo, si vedela robiť home-office, alebo nejaký hybrid. Čiže keď prišla pandémia, tak sme na to už boli zvyknutí.
Ale napríklad som si nevedel predstaviť, že niektoré kľúčové stretnutia by sme robili ináč, ako osobne. Aj keď sme robili veľa porád na Zoome, tak niektoré porady, napríklad na mesačnej báze, boli vždy osobne a niektorí ľudia cestovali aj cez polovicu Slovenska.
Pandémia nás donútila robiť to inak. Odrazu bolo X ľudí v miestnosti a traja online – a celá tá komunikácia bola ťažká. Ale zrazu, keď všetci boli online, tak všetci si boli rovnocenní. Bolo to jednoduchšie.
A keď potom prišiel ten čas, kedy sme znovu už mohli byť všetci fyzicky spolu, tak aj tak sme ponechali niektoré stretnutia online.
Naučili sme sa lepšie využívať tie nástroje v správnych momentoch.
Jedna z aktuálnych tém je teda hľadanie tohto nového balansu. A to je len príklad z toho, aké zmeny nás nápadne či nenápadne už postihli.
Čo považujete za pracovné výzvy, ktoré nás čakajú? (pokračovanie)
Potom sú tu otázky v súvislosti s umelou inteligenciou. Tá samozrejme bola vo vývoji dlhý čas, len teraz v poslednej dobe nastal taký, pre verejnosť viditeľný, skok. Otázky teda budú znieť: čo je to práca, ktorú prácu má ešte robiť človek, kde to bude kombinácia, ktoré veci necháme už len na mašiny?
Nuž a, samozrejme, téma duševného zdravia. Tá súvisí často aj s tou produktivitou a hnania sa za plnými kalendármi. Som rád, že sa začína objavovať čoraz viac.
Dúfam, že sa to bude hýbať tým smerom, že hoci budeme možno o čosi menej produktívni v pracovnom živote, ale vďaka tomu budeme produktívnejší v živote, teda v tej kvalite prežívania. Dokázať si šetriť tie telá a užívať. Lebo spoločnosť akoby zabúdala na to, že už dávno to nie je o tom, že potrebujem robiť, aby som si zachoval holý život.
Paradoxne, niekedy tí, čo majú nejaké základné životné potreby už vyriešené, sa často ženú za niečím väčším a zabúdajú, že za čím vlastne.
Robím, čo robím, lebo…
… ma to baví.
