Ako povedať nie – a prečo je to superschopnosť?

Ako povedať NIE? Naučiť sa túto superschopnosť znamená mať time management v malíčku. Keď si totiž osvojíme zvyk odmietať všetko, čo i len náznakom pripomína prácu, budeme mať času na rozdávanie.

A teraz seriózne.

Vedieť, ako povedať NIE šéfovi, klientovi, kolegovi, známym či frajerke drogám považujem za mimoriadne dôležité. Ide nielen o efektívny spôsob ochrany duševného zdravia, ale aj o vizitku morálnej integrity, tréning asertivity a cestu k zdravej produktivite.

Za predpokladu, že to NIE je vhodne načasované, oprávnené a diplomaticky elegantné.

Čudovali by ste sa, ale tieto tri písmenká sa nám niekedy z úst derú ťažko. Aj na úkor vlastného zdravia, či už fyzického alebo duševného. Často povieme ÁNO, aj keď všetko v nás kričí NIE.

Nuž, najvyšší čas naučiť sa to. Sprevádzať vás pritom budem ja, Šimon Briatka, ďalej Lady Gaga, zo záhrobia juhoslovanský kráľ Alexander I. a jedna obdivuhodná zdravotná sestra z amerického Utahu.

Poďme na to.

Prečo vlastne hovoríme áno?

Obráťme mincu. Prečo vlastne toľko hovoríme v práci ÁNO?

Súhlasiť je, spravidla, tá najjednoduchšia cesta. Aspoň navonok. Príde k nám šéf či kolega s novým zadaním v piatok popoludní a keď povieme áno, tak riziko konfliktu alebo nedorozumenia je blízke nule. Veď kto by sa rozčúlil preto, že s ním súhlasíme? Hnevať sa na seba môžeme nanajvýš tak sami, pretože si na ramená nakladáme viac práce takto pred víkendom.

Ale prečo to robíme?

Lebo cítime povinnosť. Prípadne spoločenský tlak. Alebo pocit viny z potenciálneho odmietnutia. Možno chceme byť slušní. Chceme sa vyhnúť konfliktu (či pocitu hanby?). Nechceme, aby si druhí o nás mysleli, že sme problematickí, leniví, neprispôsobiví. Alebo ich nechceme sklamať? Či sme patologickí „people-pleaseri“ (tu som si pomohol angličtinou, lebo môj instantný preklad – uspokojovatelia ľudí – má trochu iný náboj)?

Dôvodov je veľa.

Problém nie je v samotnom súhlase, ale v tom, že často ho vyslovíme aj vtedy, keď v skutočnosti chceme povedať NIE. Príjmeme prácu navyše, súhlasíme s mítingom, staneme sa členom projektu, postavíme sa na niekoho stranu, podpíšeme petíciu a podobne. Veď to poznáte.

V konečnom dôsledku si život či prácu akurát tak skomplikujeme, ale hlavne, že sme si nepohnevali šéfa…

Verte mi, nestojí to za to. Dôvodov, prečo povedať oprávnené NIE, je veľa.

Chránime svoje duševné zdravie

Poprosím Lady Gaga na scénu. Ale nie spievať, por favor.

Na istej neidentifikovateľnej akcii z apríla 2018 (pozrite si video na Twitteri) sa pani speváčka posťažovala, že sa cíti byť nešťastná, demotivovaná, že stráca lásku k hudbe. Veď viete, také tie klasické problémy multi-milionárov a slávnych. Zaujímavé to však začína byť v momente, keď povedala, ako sa z týchto „depresií“ dostala. Úhadnete, aký zázrak spomenie?

Presne tak, začala hovoriť nie.

Nie, na túto udalosť nepôjdem. Nie, toto selfíčko si s tebou neurobím. Toto nebudem robiť, lebo to nie som ja. A tak ďalej, a tak ďalej.

Hudobná tvorba Lady Gaga mi je asi tak blízka, ako mongolský hrdelný spev, ale v tomto jej zatlieskam. Zrozumiteľne opísala, kam až môže dospieť neregulované súhlasenie. U nej konkrétne do štádia, kedy rozmýšľala, že prestane s hudbou. To stojí za zamyslenie, keďže ide o jej vášeň (podľa jej vlastných slov) a minimálne hlavný zdroj príjmov.

Toto sa, žiaľ, môže stať každému. Začne to možno zopár hodinami navyše v práci, potom bolesťou hlavy, ale ak dlhodobo nedbáme o svoje duševné zdravie, letíme v ústrety vyhoreniu.

Vedieť, ako povedať nie, je prevenciou.

Stojíme za svojimi hodnotami

Niekedy, keď hovoríme „NIE“, tak dávame hlas svojej osobnosti a hodnotám. Opäť príklad z reálneho života.

Vráťme sa do roku 2017, v kalendári svieti dátum 26. júl. Zdravotná sestrička Alex Wubbelsová sa stará o čerstvo prijatého pacienta v bezvedomí, Williama Graya, ktorý bol len krátko predtým účastníkom vážnej dopravnej nehody. Na scénu prichádza policajný dôstojník Jeff Payne.

Ten má jasný cieľ, v rámci vyšetrovania nehody získať Grayovu vzorku krvi. Tu však vzniká problém, pretože podľa zákona potrebuje buď súdny príkaz, súhlas pacienta, alebo aspoň platný zatykač. Nič z toho ale nemá. Je to však policajt, muž zákona vyšetrujúci dopravnú nehodu, pri ktorej dokonca došlo k usmrteniu (vodič druhého auta, žiaľ, zahynul na mieste). Za takýchto podmienok určite vzorku krvi podozrivého vodiča získa bez problémov, však?

Nie. A to je presne to, čo sestrička Wubbelsová povedala dôstojníkovi Payneovi.

Odcitovala mu relevantné nariadenie a informovala ho, že za daných podmienok mu nebude vyhovené. Jeho reakcia? Skúste si tipnúť.

Áno, zatkol ju na mieste. Nasadil jej putá a posadil ju do auta, odkiaľ ju však po dvadsiatich minútach musel pustiť, bez vznesenia akéhokoľvek obvinenia. Celá udalosť bola zachytená z viacerých uhlov, jednak kamerovým systémom nemocnice, ale, čo je mimoriadne zaujímavé, aj telovou kamerou policajta Paynea (veď prečo sa nezachovať ako chrapúň, keď sám seba nahrávam).

Čo znamenalo NIE v podaní Alex Wubbelsovej?

Neriešme teraz, či mal Payne morálne (alebo akékoľvek iné) právo žiadať o vzorku krvi. Išiel proti litere zákona. Naproti tomu Alex Wubbelsová sa za pravidlá postavila. Tým dala hlas nie samotnému zákonu či nariadeniu, ako by sa mohlo zdať, ale predovšetkým svojej osobnosti a hodnotám – konkrétne profesionalite, zodpovednosti a čestnosti. Hájila práva pacienta, ktorý sa brániť nemohol.

S podobnými situáciami sa stretáva každý z nás.

Jasné, asi každý deň nebránime mužom zákona brať krv účastníkom dopravných nehôd, ale odzoomujme trošku. Koľkokrát ste čelili situácii, kedy odpoveď ÁNO išla proti vašim princípom a názorom, proti tomu, za čo stojíte, a teda aj proti tomu, kým vlastne ste? A predsa ste súhlasili, lebo… „tu vsuňte hociktorý z vyššie menovaných dôvodov“. Nikto vás pritom nemusel žiadať o niečo vyslovene nemorálne, či nedajbože nelegálne.

Niekedy aj zdanlivo nevinné otázky majú silný hodnotový náboj. Podpíšeš mi túto petíciu? Lajkneš fotku na Facebooku? Podporíš vydanie tohto časopisu? Chceš byť členom výberovej komisie? Pôjdeš so mnou v sobotu na toto vystúpenie? Dáš 2% z dane môjmu kamarátovi, ktorý vedie cirkevné združenie/politický diskusný krúžok/pivničný labák na výrobu pervitínu?

Paradoxne, aj keď málo z týchto otázok je relevantných na pracovisku, práve tam často zaznievajú. Ľudia si totiž uvedomujú, že málokde majú pohromade toľko ľudí, ktorých aspoň ako-tak poznajú. A preto v kanceláriách a na chodbách rozbiehajú rôzne podpisové akcie a podobné haluze, ktoré ľudí akurát tak otravujú.

Nikto z nás nie je povinný, ani v rámci kolegiality, ani v rámci ničoho iného, povedať ÁNO.

Dajte aj vy hlas svojej osobnosti a keď to tak cítite, povedzte slušné, ale dôrazné NIE.

BTW: Payne bol z polície mesta Utah krátko po incidente nadobro prepustený.

Je to hlas zdržanlivosti a budúcnosti

Ako je mojou tradíciou, aj tentokrát sa voperujem do jedného príbehu.

Z času na čas je záporná odpoveď hlasom zdržanlivosti a disciplíne, alebo proste svojmu budúcemu ja. Najmä v situáciách, kedy emócie kričia ÁNO, ZOBER TO, je to však mimoriadne ťažké. Potvrdzujem z vlastnej skúsenosti.

V mojom poslednom zamestnaní, tesne predtým, než som začal pracovať na vlastné triko (vždy som túžil ručiť celým svojim majetkom, vzdať sa istoty pravidelnej mzdy a stratiť bonitu v očiach banky), som dostal mimoriadne lákavú ponuku. Viesť marketingové oddelenie, ktorého som bol súčasťou. Aj keď som mal skúsenosť s vedením a koordinovaním tímov, nikdy som nebol na manažérskej pozícii. Skromne priznám, že som po tom neskromne túžil. Srdce kričalo BER TO.

A predsa som povedal NIE.

Vedel som totiž, že chcem založiť niečo moje a vyskúšať si podnikanie na vlastnú päsť. Ponuka na stole bola mimoriadne zaujímavá. Stať sa súčasťou širšieho managementu, byť šéfom, mať lákavý plat. Všetko silné argumenty. Bol som si však istý, že povedať nie je v tomto prípade tou správnou odpoveďou. Takou, za ktorú ma pochváli moje budúce ja.

Keď sa obzriem, tak neľutujem.

P.S.: občas je NIE vierou v to, že príde niečo lepšie.

V roku 2000 dostal spoluzakladateľ a vtedajší výkonný riaditeľ Netflixu Reed Hastings mimoriadne lákavú ponuku: predať spoločnosť za 50 miliónov dolárov. Podotýkam, že vtedy ešte nešlo o najväčšiu streamovaciu platformu na svete, ale o požičovňu DVD-čiek, ktorá nebola ešte ani na burze. Táto ponuka bola teda mimoriadne atraktívna – 50 mega, to zahojí človeka aj na celý život (ak nehrá automaty).

A pán Hastings ju odmietol. Veril totiž, že Netflix čakajú veľké veci. Mal pravdu, dnes má spoločnosť hodnotu vyše 130 miliárd dolárov (to je 135,000,000,000, alebo 2,700-krát viac, než aká bola ponúkaná predajná cena v roku 2000) a dominantné postavenie na trhu.

Počúvajme intuíciu

V neposlednom rade je NIE občas jednoducho hlasom z nášho vnútra. Nazvime to akokoľvek – intuícia, šiesty zmysel, ciťák. Hlasom, ktorý mal počúvať aj juhoslovanský kráľ Alexander I. pri návšteve Marseille v roku 1934.

Tento mimoriadne poverčivý monarcha sa odmietal zúčastňovať akýchkoľvek verejných vystúpení či dôležitých štátnických aktov v utorky. Dôvod bol prozaický, traja z členov jeho rodiny zomreli práve v tento deň. V Alexandrovi sa vyvinula paranoja, že ďalší na rade bude on.

Každý by teda bol čakal, že keď ho francúzsky minister zahraničných vecí Louis Barthou pozval v októbri 1934 na stretnutie do Marseille a deň D vyšiel práve na utorok, tak kráľ to odmietne. Ale nestalo sa. Možno si Alexander pomyslel, že dosť bolo skrývania sa a poverčivosti. Skrátka, povedal ÁNO. Veď čo také by sa už len mohlo stať?

Asi tušíte, že tento mini-príbeh sa skončí krvavo. Veru tak, počas slávnostného sprievodu mestom vyskočil na kráľovský kočiar bulharský revolucionár Vlado Černozemski a Alexandra I. zastrelil. Asi na tých utorkoch fakt niečo bolo…

Jasné, použiť tento príbeh ako argument v prospech hovorenia NIE je dosť odvážne. Berte to len ako doplnenie koloritu.

Chcem tým povedať predovšetkým to, že naša intuícia je tiež dobrým orientačným nástrojom. Ak máme „tušák“, že odmietnutie je lepšie než súhlas, tak povedzme NIE.

Ako povedať nie a nikoho tým nenasrať?

OK, už vieme, že NIE pomáha chrániť naše duševné zdravie, upevňuje našu morálnu integritu, a že do Marseille zásadne cestovať v pondelky a stredy, ale nie v utorky.

Čas naučiť sa, ako túto superschopnosť používať. Pomôžeme si akronymom SODA, pretože každé racionálne NIE musí byť:

• Slušné,
• Odôvodnené,
• Dôrazné,
• Asertívne.

Poďme si povedať čosi o tom, čo jednotlivé atribúty predstavujú.

Slušnosť

Akákoľvek zbytočná vulgárnosť neguje všetky argumenty v prospech NIE, ktoré máme pripravené. Nech už sú akokoľvek úžasné a nepriestrelné, ak sme zbytočne hrubí, neúctiví, prchkí, drzí, arogantní, hluční a podobne, tak sami seba sabotujeme. Viete, to je ako keď ste účastníkom dopravnej nehody, ktorú ste síce nespôsobili, ale ako jediní nafúkate…

Hovorme NIE  bez zbytočných emócií. S použitím vecného a slušného jazyka.

Odôvodnenosť

Vráťme sa k tým argumentom. Je totiž fajn, ba až nevyhnutné, aby sme nejaké pri hovorení NIE mali. Ak totiž príde šéf a dá nám úlohu, ktorá je v popise našej pracovnej činnosti a my momentálne nemáme do čoho pichnúť, tak odmietnuť je veľmi riskantné.

Tých argumentov je potenciálne veľa: mám množstvo práce, myslím si, že niekto iný by to zvládol lepšie, ide to proti môjmu presvedčeniu, mám iný program… a tak ďalej.

Dôležité je, aby dôvod za odmietnutím bol v súlade s realitou (teda pravdivý) a aby nás oprávňoval povedať NIE. Je na zvážení každého z nás, kde je táto hranica objektivity.

Dôraznosť

Akékoľvek zaváhanie či neistota pri odmietaní iba podlamujú nohy argumentom. V lepšom prípade súper prelomí našu obranu a úlohu nám aj tak dá (alebo vnúti do rúk podpisový hárok), v tom horšom znížime v očiach ostatných svoju dôveryhodnosť a vzbudíme pochybnosti.

Hovorme preto NIE dôrazne. Pozor, to neznamená, že ho máme kričať, či vôbec zvyšovať hlas. Nie, nie. Dôraznosť = jasnosť a zrozumiteľnosť. Nenechajme nikomu pôdu na odlišnú interpretáciu.

Asertivita

Všetky predošlé atribúty sa stretávajú v tomto. Voľakde som čítal, že asertivita, to je vlastne primerané sebavedomie. A presne také by malo byť aj NIE. Bez prehnanej agresivity či unáhlenosti, ale za to s rozhodnosťou a sebadôverou.

Odmietnutie v tomto prípade nie je útokom na druhú osobu, to v žiadnom prípade. Ide predovšetkým o ochranu seba samého. Toto majte na mysli, keď hovoríte NIE.

Ako povedať nie – SODA v praxi

A ako to vyzerá v reálnom živote? Tu je zopár tipov na inšpiráciu.

• „Obávam sa, že to nemôžem prijať, pretože…„
• „Za iných podmienok by som rád pomohol, avšak…„
• „Vážim si to, ale musím odmietnuť kvôli tomu, že…„
• „Ďakujem, ale nie.„
• „Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti je…„

Hm, viete čo? Tieto tipy znejú dosť umelo. Každá situácia má iný kontext, vyžaduje si iný prístup. Univerzálny návod neexistuje. Berte tieto príklady len ako odporúčania vo veľmi hrubých rysoch.

Naučiť sa hovoriť NIE, ak s tým máte problém, to nepríde samo od seba, ani po prečítaní tohto úžasného článku. Chce to prax a tréning. Dobrá správa je, že nemusíte čakať na reálne situácie a ísť na ostro.

Poproste kamarátku, kamaráta či niekoho blízkeho, aby s vami tieto situácie cvičil. Nech vám kladie otázky a dáva žiadosti, ideálne podľa nejakej reálnej predlohy (situácie z práce, z minulosti…). A vy trénujte asertívne NIE. Pýtajte si spätnú väzbu. Znelo to uveriteľne? Bolo to prirodzené? Kde sa môžem zlepšiť?

Znie to bizarne? Možno, na prvé počutie. Ale keď z úst vypustíte slová, ktoré ste si predtým už v nejakej podobe vyskúšali „nanečisto“, tak je to o čosi jednoduchšie.

Potenciálne si takéto „scenáre“ môžete cvičiť doma pred zrkadlom. Nesmejte sa, ono to naozaj funguje. Je to forma prípravy na reálnu situáciu.

Voľakde na internete som čítal, že dobrou technikou je povedať niečo v zmysle „Vieš čo, momentálne ti neviem odpovedať, ale opýtaj sa ma zajtra…“ a kúpiť si o čosi viac času. Podľa mňa je to nezmysel. A navyše nečestné. Ak už dnes viem, že poviem NIE, tak načo to naťahovať dozajtra?

Rozmýšľam, či ešte niečo doplniť.

NIE, stačilo.

P.S.: a predsa, ak potrebujete s hovorením NIE pomôcť, ozvite sa mi na: kontakt@pracujem.si.

Kam ďalej?

Krajšie zajtrašky sú aj o práci na sebe samom. V tomto duchu som napísal tieto texty:

• Kaizen – malé kroky, veľké veci,
• Pravidlo čistého stola – poriadkom k efektivite,
• Plánovanie II – to do list.